Tradícia bobrovských pútí má už vyše storočnú históriu. Všetko sa začalo koncom 19.storočia, keď bobrovský rodák kanonik Štefan Koštialik dal na začiatku 90.rokov 19.storočia vystaviť 14 zastavení krížovej cesty od farského kostola smerom na blízky kopec ku kaplnke Nanebovzatej Panny Márie, ktorá tu stála už v roku 1834. V čase stavby zastavení krížovej cesty bola aj táto kaplnka obnovená po značnom poškodení búrkou v roku 1889. Na samotnom vrchole kopca pribudol pomerne vysoký kríž s korpusom Pána Ježiša a postavami Panny Márie, apoštola Jána a Márie Magdalény. Kaplnka hrobu Panny Márie má peknú architektúru, v ktorej sa odrážajú prvky orientálnych sakrálnych stavieb. Iste je to stopa bobrovských plátenníkov, vracajúcich sa zo svojich ciest po Európe za chlebom, pričom si so sebou prinášali mnohé skúsenosti a postrehy i zo života a náboženského kultu iných národov.

Posviacka bobrovskej kalvárie sa teda uskutočnila 15.augusta 1894. Podľa pamätnej publikácie, ktorá bola z tejto udalosti vydaná v Ružomberku (vydavateľ Ján Vlossák, farár v Liptovskej Teplej), sa v ten deň v Bobrove zišlo vyše 20 tisíc ľudí, čo bol aj na dnešné pomery obdivuhodný počet prítomných veriacich. Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 50 kňazov z blízkeho aj vzdialeného okolia. Z tohto slávnostného dňa si hodno povšimnúť predovšetkým dva fakty: udelenie plnomocných odpustkov a homíliu, ktorú predniesol dr. Ján Kohút, profesor v spišskom kňazskom seminári. Obidve skutočnosti sú zdokumentované v brožúre Jána Vlossáka z roku 1895.

Fundátor bobrovskej kalvárie kanonik Štefan Koštialik požiadal príslušnú rímsku kongregáciu o udelenie plnomocných odpustkov, na čo dostal odpoveď podpísanú od pápeža Leva XIII., ktorý dňa 28.júla 1893 udelil plnomocné odpustky všetkým, ktorí v zbožnosti navštívia toto miesto v deň odpustu a tam vykonajú príslušné skutky pokánia a modlitby. Toto privilégium malo platnosť 7 rokov. Dnes sú v platnosti nové normy o odpustkoch, ktoré tu možno získať v deň odpustu alebo po vešperách v predchádzajúci deň, prípadne v nedeľu, keď sa koná vonkajšia slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Plnomocné odpustky možno tiež získať spoločnou modlitbou svätého ruženca alebo pri pobožnosti krížovej cesty. Tento prvok duchovného života treba mať aj dnes vo veľkej pozornosti, pretože ním sa nám pre zásluhy Ježiša Krista, Panny Márie a svätých odpúšťajú tresty za hriechy, ktoré už máme odpustené. Týka sa to akýchsi rán na duši, ktoré sú v dnešnej psychologicky veľmi búrlivej a rozkolísanej dobe veľmi citlivou záležitosťou každého z nás.

Pri posviacke kalvárie, ktorú na základe splnomocnenia generálneho predstaveného rehole františkánov vykonal sám fundátor kalvárie kanonik Štefan Koštialik, odznela slávnostná kázeň. Predniesol ju profesor kňazského seminára v Spišskej Kapitule dr. Ján Kohút. V úvode svojej kázne nazval Bobrovskú kalváriu „modlitebnou knihou“, z ktorej čerpáme obsahy životného osudu Pána Ježiša a v ktorej možno nájsť zahrnuté životné osudy každého človeka. Je to teda veľká modlitebná kniha s obsahmi, ktoré treba predniesť Bohu. Človek na krížovej ceste nášho Spasiteľa hľadí na jednotlivé výjavy Ježišovho bolestného osudu, ale súčasne hľadí aj do svojho vnútra a začína rozumieť aj Bohu, aj sebe, aj celej prírode a celému tvorstvu. Kalvária je vlastne otvoreným Evanjeliom, ktoré hovorí o najvyššom princípe vo svete: o obete Božieho Syna za človeka. Tým, že človek o tom premýšľa a prijíma ho do svojho života, tým dáva sebe i celému svojmu prostrediu vnútornú duchovnú dimenziu plnú zmyslu a zamerania na posledný cieľ. V spomínanej publikácii z roku 1895 sa nachádzajú krásne myšlienky: „Sprevádzaj ťa z kalvárie bobrovskej požehnanie toho kríža, aby sa v ňom radovala Orava. Spomni, o Matička Božia, i na fundátora, ktorý pamiatkou tou celý kraj oživil a k novej pobožnosti povzbudil…“    

Venujme ešte pozornosť vzácnym myšlienkam z posviacky bobrovskej kalvárie v roku 1894. Kazateľom na posviacke tohto sčasti obnoveného a sčasti novovybudovaného diela bol profesor Ján Kohút zo Spišskej kapituly. Hlboké myšlienky v jeho kázni na Bobrovskom vŕšku boli veľkou ozdobou celej slávnosti a vtlačili istú pečať nasledujúcim rokom organizovania každoročných slávností na tomto oravskom pútnom mieste. Po spomenutí prvých dvoch závažných tém (kalvária ako „modlitebná kniha Evanjelia“ a kalvária ako princíp porozumenia lásky Boha k človeku), kazateľ rozvinul ešte ďalšie témy svojej homílie.

Krížová cesta ako proces poznávania zmyslu: Dr. Ján Kohút rozprával ďalej o krížovej ceste ako o procese, v ktorom zúčastnený človek pozerá na jednotlivé zastavenia, ale zároveň aj do svojho vnútra. Tak sa krížová cesta stáva riekou, v ktorej sú zliate „vody“ utrpenia Ježiša Krista s utrpením ktoréhokoľvek človeka. Ide o akýsi „dejepis sveta“. Tento „dejepis“ je opisom všetkého ľudského utrpenia, ktoré človek niesol nie v zúfalstve, ale s vedomím, že jeho utrpenie má svoj zmysel, aký malo aj v prípade Ježiša Krista. Ten, kto prežíva svoju bolesť – nech je akokoľvek veľká a bezvýchodisková – s pohľadom upretým na Ježišovu bolesť, nemôže prepadnúť malomyseľnosti a beznádeji, ktorá by mu bránila vidieť hlbšie do zmyslu utrpenia. Nič iné človeku nedá tento pocit zmyslu, nebude to žiadne umelecké dielo, ani nijaká iná hodnota, ako sa o to pokúšal básnik H. Heine, – iba tá nenápadná cesta, ktorou išiel Ježiš vo svojej dobe a ktorou ide aj človek kráčajúci stáročiami až dodnes, a tak to bude až do konca sveta.

Žiaden filozof sveta, žiaden umelec, ani nijaký iný pracovník v ktorejkoľvek oblasti nášho života, ktorá súvisí s duchovnou oblasťou, nie je schopný tak vyjadriť problematiku zmyslu ľudského utrpenia a smrti, ako ju vyjadril Ježiš Kristus na svojej krížovej ceste. To je vlastným dôvodom, pre ktorý bola krížová cesta nazvaná „knihou života“, „knihou otvoreného Evanjelia“, „knihou dejepisu sveta“ a podobne. Ten, kto hľadí tak, že kontempluje, hľadí dovnútra súvislostí, vidí v utrpení zrnko radosti, vidí vo tme svetlo, v smrti zárodok života … a to preto, že tým svetlom, životom a radosťou je Ježiš Kristus, ktorý zvíťazil nad tmou, smrťou, hriechom a smútkom. Ide tu o dva rozmery života, ktoré sa navzájom prelínajú, pričom božský rozmer utrpenia a smrti oživuje všetky naše smútky, tmu, bolesť, hriech aj smrť.

Krížová cesta ako výstup človeka na vrchol pochopenia zmyslu: v ďalšej časti svojich teologicky precíznych a spirituálne veľmi hlbokých úvah sa kazateľ venoval záverečným momentom stúpania človeka na vrchol kalvárie. Na vrchole svojej a Ježišovej kalvárie prichádza moment akéhosi definitívneho stotožnenia sa so svojim údelom. Ježiš Kristus na konci svojej cesty s krížom zvolal: Dokonané je! Treba v tom vidieť nielen koniec trápenia, ale moment vrcholného výkonu človeka a Boha; moment, v ktorom sa Boh najhlbšie skláňa k človeku a v ktorom ľudská ušľachtilosť a vernosť Bohu dosahuje najužšie priľnutie ku Kristovi. Aj pútnik na krížovej ceste v postupnom ponáraní sa do tajomného prelínania sa Ježišovej a svojej vlastnej cesty kríža, môže dospieť k pochopeniu zmyslu svojho utrpenia v utrpení Ježiša Krista. Takto dá svojím krížom spásny rozmer a získa si pred Bohom zásluhy.

Z tejto veľkej skúsenosti človeka, v ktorej objavuje zmysel, sa potom rodí aj porozumenia tohto duchovného rozmeru všetkých našich krížov. Krížová cesta totiž buduje v nás schopnosť zdravo žiť, niesť svoje kríže a vo všetkých ťažkostiach nachádzať spásny rozmer. Tu sa nám ukazuje vnútorný súvis toho netradičného spojenia Ježišovho údelu na krížovej ceste s údelom života a blaženého záveru života Panny Márie. Toto spojenie dvoch ľudských osudov treba obdivovať, pretože sa v tom odráža náboženská prenikavosť a určitá schopnosť kontemplácie a mystiky našich predkov.